Nefretiti

Nefretiti

Zaviate doby sa prebúdzajú:

Faraóni

Faraón Amón-Hotep, mocný vládca Egypta bol zároveň tak ako i jeho predkovia veľkňazom boha *Ré, ktorý jeho myšlienky usmerňoval. Nevnímal ho pozemsky ale v duchu a vo všetkom, čo mu radil spočívala nesmierna chytrosť. Chladná múdrosť faraóna nedbala na intrigy kňazov, ktorí pôvodné pravdy prekrútili, stačilo mu, že národ prekvital v mieri. Navonok. Pod jeho vedením rozkvitlo aj hlavné mesto ríše, Téby do nádhery, uprostred ktorej stál chrám Amóna, zasvätený bohu Ré. Téby bolo mestom prepychu, avšak studenej krásy, modlárstva a hriechu. Nástupca trónu

V duši mladíka Amenofisa, jediného faraónovho syna, už dlho spočívala túžba roztrhať sieť lží a pokrytectva, zrúcať hranice zvykov a okázalostí, postrádajúcich vrúcnosť a cestu k nájdeniu pravého Boha. S tým súvisiaci i zmysel výstavby pre rozkvet krajiny, ktorá by oplývala radosťou a šťastím ľudu. Už ako mladý si s hrôzou uvedomil obrovský podvod, ktorý spočíval v kulte kňazov. Jeho rastúca túžba ho viedla k túžbe spoznať skutočného vládcu Egypta a v neustálom volaní po pravde sa mu zjavil duchovný vodca:„Vedz: nie si na tejto zemi po prvý raz. Národ, do ktorého si bol kedysi inkarnovaný, vedel o Bohu, večnom, všemohúcom. Si vyvolený aby si egyptskému národu priniesol zvesť o Bohu, priviedol ho k Bohu. Preto si mal v skoršej mladosti pochybnosti, preto sa ti otvorili oči pre faloš vašich kňazov.“ Starý faraón zomrel. Mladý Amenofis mal vždy otvorené srdce k národu a ľud nového faraóna Egypta miloval. Otcom vynútené manželstvo s babylonskou princeznou mu šťastie neprinieslo, vzišla však z neho dcéra Nefretiti, v ktorej čoskoro poznal pomocníčku pre jeho plány, vybudovať novú vieru v Egypte. Vieru v pravého, jediného Boha, ktorému podlieha i Ré, v ktorého síce veril, ale poznajúc jeho zhubný vplyv na ľud, odmietol sa mu klaňať a počúvať jeho rady ako to robili jeho predchodcovia. Nefretiti rozkvitala vo svetle, ktoré do nej zhora padalo. Faraón si čoskoro všimol, že aj jeho dcéra má po boku vodcu, ktorého vplyvu sa ochotne podvoľuje. Práve z jej podnetu vzišla myšlienka postaviť chrám Bohu, pre ktorý faraón napokon našiel aj miesto. Nádherné prostredie svojou prírodnou krásou zodpovedalo podmienkam, určeným pre uctievanie Najvyššieho i pre sídlo vlády. A bola to tiež Nefretiti, ktorá svojim duchom prijala i obraz rovnoramenného kríža, ktorý bol potom podľa jej opisu vyhotovený zo zlata vyvoleným umelcom a použitý pri výzdobe chrámu.

El-Amarna

Faraón dal vyhlásiť, že vybuduje chrám, ktorého nádhera má predísť všetko, čo kto doteraz videl. Na zvedavosť kňazov, komu bude chrám zasvätený, vyhlásil: “Staviam chrám sľubu, ktorý som zložil. Postavím ho z vlastných prostriedkov. To vás oslobodzuje od dozoru. Kvôli nemu sa nesmú zvýšiť dane, nebudú sa naň dávať žiadne chrámové peniaze”. Chrám v El-Amarne bude zasvätený *Atonovi. Na svedectvo toho si mení meno z Amenofis na Chu-en-Aton.Kňazi zúrili a pokúšali sa faraóna, ktorý odmietol Réa, zavraždiť. Všetky pokusy však zlyhávali. Viera v jediného všemohúceho Boha žiarila, El-Amarna rozkvitla a stala sa skvelou rezidenciou, ktorej stredobodom bol slnečný chrám. Posvätný háj, ktorý ho obklopoval, obkolesoval aj kráľovský palác, v ktorom žil Chu-en-Aton s Nefretiti a dvoranmi, z ktorých každý bol vyznavačom Boha. To vytváralo harmóniu, šťastné spolužitie, o ktorom svedčili radostné tváre všetkých. Nezabudnuteľná bola slávnosť i pohľad na panovníka, ktorý prevolával:„Aton, prosíme ťa, ukáž nám Boha!“ „Dosť dlho sme šli svetom slepí; dosť dlho sme zabúdali hľadať Boha, a preto sme našli bohov, bohov, ktorí sú len služobníkmi Boha.“Do nového mesta nemal prístup nikto, kto sa hlásil k starej viere. Tak to zaviedol i v novom zákone, ktorý napokon rozdelili aj jeho rodinu. Jej zvyšok, manželku s mladšími dcérami zanechal ich dobrovoľnému rozhodnutiu, zostať v Tébach.

Nefretiti

Najstaršia faraónova dcéra Nefretiti veľmi opeknela, stala sa vzorom čistoty, ku ktorej vzhliadalo ženstvo a jej čistému vzoru a vedeniu sa radostne podrobilo. Jemnosť princeznej a krása pravej ženskosti žiarila z nej tak, že zušľachťovala všetko, čo jej prišlo do cesty. A znova to bola ona, ktorá povzbudzovala faraóna, keď postavením chrámu strácal ďalšiu motiváciu k činu.„Nehovor, že ti chýba práca!“, prehovorila k nemu Neftretiti. „Iba teraz sa začína tvoja vlastná úloha. Kto iný ako ty otec, môže vniesť vedenie o Bohu medzi ľudí? Zasial si, teraz dozeraj na to, aby sejba aj správne vzišla, aby mladé rastliny nezahubil žiadny zlý vplyv.“ Faraón vďačne prijímal pomoc i povzbudenie k rozvoju svojho diela od dcéry, ktorá mu bola neustále tak veľkou oporou. Keď ho umelecký sochár Tutmosis raz požiadal, aby smel namaľovať jeho obraz, faraón odmietol, poveril ho však, aby namaľoval podobizeň Nefretitinej hlavy, čomu sa umelec s čistým cítením, s radosťou podrobil. Každé mesto malo už svoj Atonov chrám. Na jeho pobožnosti sa veriaci tlačili, zatiaľ čo chrámy bohov osameli. A stalo sa aj to, že nie málo Amónových kňazov prahlo po pravde a novú vieru prijalo.

Manželka Nofre a Réovi kňazi

Ohovárania a lži uctievačov Réa boli na dennom poriadku. Tak sa pokúšali rozšíriť, že Chu-en-Aton žije s Nefretiti v manželskom zväzku. Ľud tieto nezmyselné chýry odmietol s výsmechom alebo pobúrením. Príliš ušľachtilí a čistí boli obaja podozrievaní v očiach všetkých.Ale v kráľovskom paláci v Tébach, kde žila kňažná Nofre s oboma mladšími dcérami, všetkému, čo si kňazi dovolili povedať, bolo dopriate sluchu.Niet sa čo čudovať, že táto lož sa mohla uchovať dodnes. Priestory paláca napĺňala nenávisť voči faraónovi a hľadal sa spôsob ako zničiť jeho dielo ba i jeho samého.

Tut-ench-Amon a varovania Nefretiti

Národ Egypta rozkvital za novej viery, ktorá mu dala vnútornú slobodu a bohaté šťastie. Ľudia chodili do chrámu dobrovoľne, slávnosti a pobožnosti boli také krásne a tak naplnené svetlom, že každý sa túžil zúčastniť na nich. Radosť a šťastie napĺňali faraóna, ktorý sa videl takmer v cieli svojich prianí, svojej úlohy. Jeden vznešený Babylončan požiadal o ruku najmladšej dcéry a Nofre pohnala manžela faraóna k myšlienke pripraviť si svojho nástupcu. Starnúci faraón sa už dávno zaoberal myšlienkou na nástupcu a najradšej by ho videl v nejakom urodzenom mužovi svojej najstaršej dcéry Nefretiti. Dcéra však manželstvu naklonená nebola. Zato Babylončan, uchádzajúci sa o najmladšiu dcéru, si príležitosť ujsť nenechal. Viedla ho obrovská ctižiadosť po moci a bol preto ochotný sa podriadiť akejkoľvek požiadavke novej viery, len aby naplnil neskrotnú túžbu sám sa stať raz faraónom. Ľsťou a pretvárkou docielil prístup k duši faraóna, ktorý sa domnieval vidieť príčinu zmeny predtým povrchného človeka ako triumf vplyvu novej viery. Tut-ench-Amon si bol ochotný pre svoj cieľ bez problému zmeniť aj svoje meno za nové, ako to zmena po prijatí novej viery vyžadovala. Avšak čisté cítenie ženy, princeznej Nefretiti, oklamať nemohol.„Otec, mne sa ten cudzinec nepáči! Veď sa mu pozri do očí. Sú falošné a nepokojné. Striaslo ma od hrôzy pri pohľade, akým ma pozoroval.“„Maj s ním trpezlivosť dcéra, ešte príliš nové sú dojmy, ktoré jeho duša prijíma. Ešte sa neovláda“„Neovláda!„ vykríkla Nefretiti, nanajvýš bolestne prekvapená. „Kde je človek, ktorý by sa dokázal ovládať ako on? Každé z jeho slov je vybrané, aby urobilo dojem. Každý z jeho pohybov je vypočítaný.“ „Pripusť ho k vláde, dopusť aby mal moc a zbúra všetko, čo si vybudoval! V Egypte znovu zavedie vieru v bohov, a bude sa vysmievať Bohu a Atonovi. Otec, otec, nedopusť aby sa tak stalo!“ „Dieťa, naozaj si myslíš, že by Boh dopustí aby sa tak stalo?“„Boh!“ Nefretiti to vykríkla ako zúfalý človek. „Otec. Povedz, pýtal si sa vôbec na Božiu vôľu? Kedy si naposledy hovoril so svojim vodcom? Prosil si ho aby ti pomohol pri ťažkých rozhodovaniach?“ Zabúdal faraón na svojho vodcu, ktorého hľadal stále menej. Hoci – predsa sa konečne primäl k tomu aby sa ho opýtal: „Je Babylončan zlý?“ „Áno!“Príliš silná bola však túžba a faraónové predstavy na vychovanie si nádejného nástupcu, u ktorého sa domnieval, že má nad ním kontrolu.Zabudnuté bolo „áno“ vodcu v obrovskom vlastnom chcení, ktoré ho naplnilo.

Pád faraóna a zničenie Egypta

Prišiel deň, keď Tut-ench-Amon tajne povolal do krajiny babylonské vojská a za niekoľko dní zničil všetko, čo Ech-en-Aton vybudoval. Faraóna zavraždil, skvostné mesto El-Amarnu vypálil a usiloval nenávratne vymazať aj spomienku na slnečné mesto a veľkolepý chrám. Jeho zvrhlá túžba vziať si za manželku Nefretity sa mu nenaplnila a nedokázal ju ani násilím primäť otrocky mu slúžiť. Ponižovanie, nedôstojné zaobchádzanie a väzenie v kobkách hrozné pre muža, nieto ešte pre ženu, ukončilo predčasne život milovanej princeznej, ktorej pamiatku a česť sa jej verní snažili uchrániť aj po smrti.Verní služobníci pôvodného faraóna Ech-en-Atona sa nikdy nedokázali zmieriť s vyčíňaním blázna, ktorý rozvrátil všetko, čo roky budovali. A dýka jedného z nich Tut-ench-Amonov život ukončila.

Cesta do záhuby

Nástupcom Tut-ench-Amona sa stal jeho ešte príliš mladý a neduživý syn, ktorý napriek starostlivosti a dobrému vedeniu, chorobe napokon podľahol. Vlády sa potom ujal regent, kňaz Eje, niekdajší najbližší verný pravého faraóna Ech-en-Atona a ochranca Nefretiti. Niekoľko rokov vládol spravodlivo a usiloval chrániť vieru pravého Boha naďalej. Kňazi však štvali, ich nenávisť a neustále dorážanie, usilujúce o navrátenie starých poriadkov uctievačov falošných bohov, tak došli naplnenia. Na egyptský trón dosadili zradcu Harem-heba, niekdajšieho náčelníka stráže. Ten sa vyhlásil za faraóna, tvrdo potlačil každé povstanie a viedol Egypt na cestu, ktorá viedla stále hlbšie do temna a záhuby.*Ré – Lucifer *Aton – žiara, ktorú jediný Boh rozlieva po zemi tak, že je viditeľná a dá sa pozorovať. Tým, že faraón staval chrám ku cti Atona, bol tak zároveň zasvätený Bohu

Spracované z edície kníh „Zaviate doby sa prebúdzajú III.“: FARAÓNI

zdroj: www.svertgralu.sk

Publikované 16.08. 2013